Pudlicu Lindu som spoznal hneď ako si ma panička priviezla do Bratislavy. Bola prvým psíkom, ktorého som videl odkedy som opustil mamu so súrodencami. Linda bývala u mojej paničky už 10 rokov, odkedy ju panička našla túlať sa vonku. Linduška ma mala rada, ale strašne na mňa žiarlila. Veľmi sa bála o lásku svojej, vlastne už našej paničky. V noci ani nespala, stále sledovala paničku a chcela byť všade prvá. Aby si Linda psychicky oddýchla, panička ju dala na čas k svojej mame a dedkovi. Pretože si na seba dedko s Lindou veľmi zvykli, ostala bývať u neho. Ale aj tak sme boli spolu každý víkend, chodili sme na výlety. Lindušku som mal veľmi rád, bola mi ako druhá mama. Žiaľ nás opustila v lete 2002 ako 12 ročná. Nikdy na ňu nezabudnem a vždy, keď počujem meno Linda, rozhliadam sa, či sa neobjaví.
