Tak a je to čierne na bielom, som naozaj v tom – na obrazovke ultrazvuku vidieť celkom jasne zmeť nožičiek, hláv a chvostíkov... Veterinár nadšene ukazuje prstom niekoľko čiernych bodov na obrazovke, panička sa usmieva, akoby bola práve vyhrala milión a mňa protivne chladí sonda, ktorou mi doktor chodí po bruchu. Jedna vec ma zaráža – mňa sa zatiaľ nikto nespýtal, ako sa cítim, ani sa neponúkol, že by za mňa prebral tie ranné nevoľnosti... Na druhej strane sa aspoň dočasne zbavím protivných gumičiek na hlave, ktoré neskutočne ťahajú, oleja, vyčesávania a odporného laku. Jasne, že na výstave by som bez toho nemala šancu vyhrať, to som vždy chápala a hoci by som sa bola najradšej riadne poškriabala na hlave a gumičky jednu po druhej vyťahala, zašla som vždy  za paničkou a pekne ju poprosila, aby ma poškrabkala ona. To bola paráda!!!! Od úľavy sa mi chcelo výskať...

    Konečne som dolu zo stola, prvá ultrazvuková snímka (vraj) troch maličkých v mojom bruchu už zmizla v paničkinej taške, odkiaľ poputuje do albumu. Trochu si lámem hlavu nad tým, ako budem o pár týždňov vyzerať a najmä, či budem s tým brušiskom môcť behať za loptičkou. To je moja najmilšia zábava. Ak Andrea zabudne náhodou doma tenisku, mám po nálade, hoci ideme rovno do lesa, kam chodím najradšej...  Zatiaľ stíham popreháňať aj srnky, ak nejaké stretneme, ale čo bude neskôr? To, čo sa deje v mojom vnútri, má ale jednu veľkú výhodu – panička ma nehreší, že preberám v jedle. Najnovšie nemôžem ani vidieť pečené kuriatko, ktoré inak zbožňujem, zato za pribináčika, mačaciu konzervu alebo morku s piškótkami (čudná kombinácia, však?), by som si nechala koleno vŕtať.

    Vlastne by som sa asi mala predstaviť, nie? Podľa občianky sa volám Elisabeth Queen Braunkönigin a som stredný čierny pudel. Bývam v bratislavskej Karlovke u Andrei Grossmannovej a do našej svorky patria aj jej rodičia, sem-tam sestra, môj partner Nanuk, jeho mama Dada a biela pudlica Kača. Tá je celkom fajn, aj kedˇ má nepríjemný zlozvyk - pred každým kŕmením sa tvári, že ma nepustí k miske, drapne ma za krk a vláči po kuchyni... Ja viem, že len tak blbne, tak ju nechám, nech sa baví... Asi je to taká "kačia" pomsta za to, že spávam v paničkinej posteli a ona v pelechu pod oknom!

    U Andrei som sa ocitla úplnou náhodou... Z druhého vrhu po Dade si nechala sučku, od ktorej si veľa sľubovala. Jedného dňa však bolo po nádejách – kratučký život malého čierneho klbka sa náhle skončil pod kolesami auta, ktoré na mieste, kde sa celá svorka prechádzala, vlastne ani nemalo čo robiť. Panička bola zúfalá a kedˇ sa dozvedela, že v Brne je na odber šteniatko pudla, zalarmovala kamarátku a okamžite vyrazili. Pri pohľade na sučku Andrea so slzami v očiach vyhlásila, že "TO" nechce a pratala sa domov.  Bolo mi z toho trocha smutno, pýtala som sa sama seba, či som naozaj taká malá a škaredá, keď sa nikomu nepáčim? Ale predstavte si, čo sa stalo... Cestou domov sa to celkom zničenej a uplakanej Andrei rozležalo v hlave a ráno netrpezlivo vyvolávala priateľke Lucii, že sa rozhodla vrátiť sa po mňa. Vtedy  vôbec netušila, že to bolo najlepšie rozhodnutie v jej živote.

    Snažila som sa urobiť dobrý dojem, a tak som sa v aute uložila spať. Na prahu nového domova som sa trochu zarazila – vtedy som bola trpaslík a domáci, ktorí sa ku mne s veľkým štekotom hnali, mi pripadali obrovskí. Rozhodla som sa zachovať dekórum, vpochodovala som teda do izby – a bola som doma! Celkom samozrejme som sa stúlila k paničke, mojej jedinej istote, a pokojne zaspala. Ráno som síce dostala u veterinára "včeličku", ale dlho ma to nemrzelo. Skôr ma omínalo, že nemôžem ešte chodiť von! Pomohla náhoda – panička ma niesla na rukách a rozviazala sa jej šnúrka na topánke. To bola dilema! Padnúť na nos alebo položiť čerstvo zaočkované šteňa na zem? Nakoniec som pristála na chodníku a odvtedy sa datuje moja nechuť nechať sa nosiť v náručí. Andrea to teda vzdala a v ten deň som objavila les...

    Kedˇ som mala asi štyri mesiace, zobrala ma panička na psiu výstavu. Všetko ma strašne zaujímalo – načesaní pudli behajúci poslušne v kruhu, potlesk, aj svetlá a  vôbec som sa nebála! O tri mesiace som sa dočkala svojho debutu – zhodou okolností v mojom rodnom Brne... Myslím, že som dobre pochopila, o čo na výstavách ide – jedným okom som sledovala paničku, či je so mnou spokojná, druhým pani, ktorá si ma pozorne prezerala (ba nazrela mi aj do pusy!!!), ale Andreu to nerozhádzalo, tak som sa dovtípila, že je to v pohode. Ešte raz dokola, snažila som sa nepotknúť, hlavu vztýčenú a vyhrala som triedu dorastu. A aby bol deň dokonalý, stala som sa aj najlepším dorastencom - pudlom. Panička žiarila a ja som si v ten deň zafixovala, čo je správne. Mohla by som vyhlásiť, že sa rada predvádzam iba kvôli paničke, ale nerada klamem, a tak sa priznám, že som trochu exhibicionistka. (Vyslúžila som si prezývku Elviska). Zbožňujem výstavy! Nechápem psov, ktorí sa v kruhu ťahajú z nohy na nohu a nechcú ukázať zuby, ba dokonca sa oženú po rozhodcovi, či vlastnom pánovi... Ja chcem vyhrať, počuť obdivné výkriky a potlesk a vidieť šťastné paničkine oči. Len neviem, prečo sa tak strašne raduje z každého pokálu, veď ich máme už toľko, že nás vytláčajú z izby...

    Kto nemá plemeno, ktoré treba upravovať, nevie, koľko trvá špičková príprava srsti a ani koľko vecí treba pred výstavou zabaliť. Chúďa panička si vždy musí privstať a baliť ráno tesne pred odchodom, lebo ja sa vždy tak hrozne teším, že nemôžem zaspať. Zabalený kufrík rovná sa výstava a ja som schopná celú noc presedieť na taške. Niekedy nepomáha ani to, pretože dôverne poznám tralala, ktoré sa z mobilu ozýva iba vtedy, keď volá Evka Picková, s ktorou chodievame na výstavy a som vo vytržení. V aute sa ale upokojím a spím, aby som nabrala dosť síl. Česanie, strihanie a kúpanie znášam dobre, vydržím stáť celé hodiny bez pohybu, lebo viem, že je to nutné a výstavný postoj, s ktorým majú iní psí kolegovia problémy (mohla by som rozprávať, čo s tým svojím chrbtom dokáže spraviť kamarát vipet Tobiáš, ak sa mu nechce v kruhu stáť...), som si starostlivo odmalička nacvičila tak, že ma Andrea nemusí ,,modelovať“. Jednoducho sa postavím, zadné nohy natiahnem, zdvihnem hlavu, zagúľam očami a vyčarím pravý hollywoodsky úsmev. Nikdy somnou nemusí manipulovať, a to oceňujú aj rozhodcovia. Apropo – jednu slabosť mám... Uhádli by ste, že dávam prednosť plešatým pánom rozhodcom?

    Do mojich tri a pol roka sme najazdili tisíce kilometrov a zakaždým priviezli nejaký titul, obligátny pokál a dobrú náladu. Ak si dobre pamätám, tak som získala titul Junioršampiónky Slovenska, Česka, Rakúska a Slovinska, dvakrát som bola BIS Junior, päťkrát najlepšia mladá sučka výstavy, najlepší mladý pudel prestížnej výstavy REC, Mladý šampión KCHP, Šampión krásy Slovenska, Rakúska, Chorvátska, Poľska, Česka, Slovinska, Maďarska, Grand – šampión Maďarska, Show – šampión Maďarska, Interšampión, Najúspešnejší pudel Slovenského klubu chovateľov pudlov 2001,2002 a 2003, zhrabla som 33 krát BOB, 22 krát CACIB, 6 krát BIG, 2 krát res.BIG, 3 krát 3. BIG, 4 krát res.BIS... Možno som na niečo zabudla, panička si to pamätá lepšie. Aha, ešte sme v Amsterdame na "svetovke" dostali výbornú 1 a na Európskej výstave v Bratislave res.CAC.

    Rada  spomínam na brnenskú medzinárodku predminulý rok. Posudzovala pani Lisbeth Mach a kedˇ ma prehmatávala, aby zistila hĺbku hrudníka pod načesanou srsťou, celkom nečakane zhíkla "wuáááu", keď narazila na svaly a poriadny hrudníčisko namiesto kostičiek. Vtedy som dostala BOB a bola som poriadne pyšná. V mojej súkromnej zbierke zážitkov z výstav mám aj jeden z Bratislavy, kedˇ som úplne očarila francúzskeho rozhodcu. Ten posudzoval zhodou okolností aj BIS, a tak som si povedala, že urobím všetko preto, aby som v ten deň stála na "debne"! Chichúňala som sa pri pohľade na paničku, ktorá nechápala, že sa máme postaviť na "dvojku" a koktala niečo o nezabudnuteľnom zážitku...

    Uf, musím sa prevaliť na druhý bok, akosi sa mi zle dýcha, to brucho začína fakt zavadzať. Kde som skončila? To všetko je pekné, kokardy, diplomy, poháre, zástupy tlieskajúcich priateľov v hľadisku, zelený koberec a svetlá reflektorov. Pre tie chvíle na výslní vydržím aj olej v srsti, gumičky, copíky, holenie tváre, ba aj ten protivný lak, ktorý mi drží frizúru. Na ten si zvyknúť neviem a panička ma tak ľúbi, že mi ho vždy po výstave doma zmyje. Raz sme prišli nadránom, padli do postele, ale nevedela som zaspať. Lak som mala všade, a tak som uprela na Andreu zúfalý pohľad... Samozrejme vstala a zbavila ma trápenia. Za to ju milujem! Hm, ak dlhší čas nejdeme na výstavu, som celá nesvoja, ten "cirkus" mi jednoducho chýba! Práve mi napadla hrozná vec – čo ak zostanem po pôrode neforemná, stratím srsť a už nikdy sa nebudem môcť ukázať v kruhu?

    A možno si zvyknem na obyčajný  rodinný život – aj to je predsa pekné. Každé ráno sa pozdravíme, akoby sme sa dlho nevideli, navzájom si vyumývame oči a uši... Ja s Nanukom chodievame každý deň s paničkou do práce, Kača s Dadou sa tvária, že strážia byt. S Nanukom je to divné – vždy som ho brala ako brata, kamaráta, a on sa o mňa nezaujímal, ani kedˇ som hárala. Neviem, on sa aspoň tak tváril – panička by mu bola dala, keby sa bol na mňa neslušne ,,sápal“! A jedného dňa nás zrazu  nechala spolu, hoci som mala práve ,,najlepšie“ dni a nepokryte som sa obzerala za každým trochu schopným nápadníkom. Ani jednému z nás nedošlo, že toto má byť naša svadba! Andreu to nakoniec dopálilo a podržala ma (no to som od nej teda nečakala) za hlavu a Nanuk alias Annouk Andrea´s Flower konečne pochopil, že "môže". No, nezaprie sa , že je pudel je pôvodom Francúz, ten môj bol galantný, nežný a ja som sa už  nebránila. Z kamarátstva bola láska a jej následky začínam pociťovať čoraz nástojčivejšie. Aké budú naše deti? Zbierka výstavných trofejí ich otca je tiež slušná – za tri roky nazbieral 12 krát CACIB, 18 krát BOB, je Interšampión a Šampión Slovenska, Česka, Rakúska, Maďarska, Poľska, Chorvátska a Slovinska. Aha, ešte Európsky víťaz mladých a dvojnásobný Víťaz Slovenska.

    Hihi, po sexe (krytie je také hlúpe slovo) som sa musela odreagovať – ako inak – prebehnúť sa vonku za loptičkou... Veterinár básnil čosi o tom, že šteniatok môže byť aj viac. No, mne by stačili tak štyri, nechcem si predsa úplne pokaziť postavu. Panička zasa sníva o tom, že by medzi nimi mohlo byť aj jedno hnedé. Mne je to fuk, len aby boli zdravé a aby som zostala fit. Chcem sa predsa ešte niekedy vrátiť do kruhu...