DŽEKINA
* november 1989
† 30.október 1999
Môj sen vlastniť psa sa stal skutočnosťou, keď som mala 14 rokov.
Bolo veľmi ťažké presvedčiť rodičov, aby mi psíka dovolili. V tom čase som nerozmýšľala, aký by to mal byť psík – kríženec alebo čistokrvný. Bolo mi to úplne jedno.
... a jedného dňa som prišla domov a bola tam! Malá, chlpatá guľôčka s veľkými čiernymi očami. Ale dlho som sa netešila! Vznikol prvý problém - č[ranie… Malá musela odísť k mojej staršej sestre. Nezmierila som sa s tým a doma nasľubovala modré z neba, možné aj nemožné… Nakoniec som zvíťazila - rodičov moje sľuby obmäkčili. A tak sa malé čudo vrátilo k nám. Vbehlo do bytu ako tornádo,v eľmi sa tešilo, určite vedelo, že tu strávilo prvých pár dní.
Bola som šťastná, že sa mi sen splnil a ja mám konečne vlastného psíka.
Nebol to hocijaký pes. Bola to len a len moja DŽEKINKA. Džekina bola fenka kríženca, krásna, poslušná, oddaná. Bolo treba sa jej venovať, cvičiť, starať o srsť... Po prvýkrát som pocítila, že nesiem za niekoho zodpovednosť. Bola taká úžasná, že som jej venovala všetok svoj voľný čas, nikdy som nepovedala, že sa mi nechce... Spoločné prechádzky, či cvičenie bola normálna vec a pre mňa veľká radosť. Ona to vedela a patrične mi to dávala najavo.
Zúčastnila som sa s ňou aj mnohých výstav krížencov, na ktorých sa nestratila a rozhodcov upútala. Získala veľa víťazstiev, ocenení a titulov.
Cvičila som s ňou aj agility. Zo začiatku nadšená nebola, ale nakoniec sa jej to zapáčilo a trénovala s veľkou chuťou. Rýchlosť nebola jej silnou stránkou, ale pri prekonávaní prekážok bola rozvážna a dosť rozmýšľala. Absolvovala som s ňou veľmi úspešne niekoľko pretekov.
Keď mala 8 rokov, tak som si kúpila šteňa stredného čierneho pudla DARLEY DAN-ZUZ alias ,,DADU“. Džekina sa veľmi urazila a aj mi to dala pocítiť. Ignorovala ma a čím viac som sa jej vnucovala, tým viac sa odvracala. Trápili sme sa obe. Kamarátka mi poradila, aby som si ju nevšímala a robila to, čo ona.
...a div sa svete, pomohlo to! Prišla za mnou sama a opäť bolo všetko v poriadku. Bola som veľmi šťastná a ona určite tiež. S Dadou sa skamarátila a pomohla mi ju vychovávať.
Jedného dňa prišla ťažká choroba a trvala veľmi dlho. Veľké bolesti,
stonanie, jej smutný a bolestný pohľad, ma nútili neustále rozmýšlať. Hlavou mi prebiehali rôzne myšlienky. Ako jej len pomôcť??? Rozhodovanie bolo ťažké, ale posledný týždeň, keď sa mi začala strácať pred očami, bolo jej utrpenie neznesiteľné, a tak jej prosebný pohľad, ktorý hovoril ,,pomôž mi, trápim sa“, rozhodol. Pomohla som......
Džekinka, nikdy na teba nezabudnem, tvoja oddanosť a úprimná láska vždy ostanú v mojom srdci. Bola si jedinečná, výnimočná a hlavne iba, iba moja....
