Podľa  rodného listu som stredný čierny pudel, ale všetci, ktorí ma bližšie poznajú, tvrdia, že sa kdesi stala chyba... Obzerám si svojich rodičov, ktorí so mnou a zvyškom svorky žijú s paničkou v bratislavskej Karlovke a lámem si hlavu nad tým, čo našich známych vedie k poznámkam, že v minulom živote som bol určite chrt...

          Tak, tak - som vlk v rúchu baránka, ako tvrdí moje okolie! V ktoromsi atlase psích plemien (alebo to bolo na internete?)  som ale vyňúral, že pudle sa kedysi používali ako lovecké psy a kučeravá srsť ich mala dobre chrániť, keď z vody aportovali zastrelené kačice. Keď sa tak dívam na Kaču v jej novom zostrihu, samá gumička a pompón, je mi do smiechu –  akoby vyzerala celá zablatená a s úlovkom v rozmaznanej papuľke?

          Pomaly budem mať rok a teším sa, že dostanem darčeky (hurá, žuvacie kostičky...) – panička teda nie je lakomá, aj keď si tak trochu myslím, že plyšáky, ktoré nám kupuje, sa páčia aj jej... No,  občas jej ich požičiame. Nanuk síce nerád, ale mne je to fuk. Viem, že nám ich vždy vráti.

          Na svet som vykukol prvý a bola to riadna fuška. Moja drahá mamička trpí totiž hviezdnymi maniermi (neviem, či to odkukala na výstavách alebo v televízii) a celých deväť týždňov tehotenstva sa tvárila, že nie je v ,,tom“. Keď nastal čas porodiť, pekelne sa sústredila, aby myšlienku na materstvo a s ním súvisiace nepríjemnosti zasunula kamsi do nepoužívanej časti svojho podvedomia. To, že sme sa nástojčivo pýtali na svet, sa jej darilo ignorovať. Privolaný veterinár nás musel jednoducho povedané – vyslobodiť... Dostali sme pekné, aj keď zložité mená – mne sa ušlo Cox Cooper.

          Rád by som sa Andrei spýtal, kedy  sa rozhodla, že si nechá práve mňa, ale radšej čuším, aby som sa nedozvedel nejakú neromantickú pravdu, ktorá by ma  pripravila o ilúzie, no môžem sa mýliť. Bol som najmenší? Najväčší? Najneposednejší, a preto sa so mnou nedokázala rozlúčiť? Isté je, že sa rozhodla správne – zostal som s otcom a mamou, čím sa  môže pochváliť iba málo psíkov a ešte mám aj babku Dadu a tetu Kaču, s ktorou sa rád naháňam. Mame stačí ku šťastiu tenisák, ktorý aportuje do úplného vysilenia a tato stráži plyšáky. Babka sa už veľmi nehrá, ale má na to právo. Nie je najmladšia a minule bola aj veľmi chorá, plakala a dostala injekciu. Bol som z toho veľmi smutný a keď som videl paničkin utrápený výraz, veľmi som sa preľakol. Neviem si predstaviť, že by nás Dadka mohla opustiť.

          V lete bolo zasa zle s Kačou, pichla ju osa a celá opuchla, ale o ňu som sa tak nebál, lebo ako vraví Andrea, zlá zelina nevyhynie. Kača sa z toho rýchlo dostala a za pár dní vystrájala ako zvyčajne.

Ale som sa rozbehol – a to som sa ešte nedostal k tomu podstatnému! Mama je hviezda výstav, otec má tiež slušnú zbierku pohárov, ale ja sa na svoju prvú šou ešte len chystám. Mám totiž úplne iné pole pôsobnosti – nie, nechodím na cvičák, aj keď agility som si už vyskúšal.

          Ale pekne po poriadku! Jedného krásneho dňa, keď som mal asi štyri mesiace, sme sa vybrali spolu s vipetom Tobiášom a jeho paničkou na dostihovú dráhu do rakúskeho Marcheggu. Na hraniciach sa páni v uniformách zdvorilo divili, že ideme na dostihy  s autom plným pudlov,  ale vysvetlenie, že cestujeme podporiť kamaráta  Tobyho, zabralo. Za mestečkom Marchegg sme vystúpili v krásnom areáli, kde už bolo veľa psíkov a aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že za návnadou nebehajú iba chrty, ale aj iné plemená ako briardy, teriéry, dobermany...

          Betu a Nanuka, teda mamu a otca, zaujal veľký trávnatý výbeh uprostred dostihovej dráhy, kde sa cez prestávku dalo hrať a behať. Mňa ale fascinovalo to, čo sa odohrávalo na ovále. Kde sa vzala, tu sa vzala  - veľkou rýchlosťou prifičala veľká ,,kočička“, bolo počuť buchnúť dvere (dnes viem, že to sú štartovacie boxy) a za tou bežiacou vecou vystrelilo obrovskou rýchlosťou niekoľko vipetov. Bolo to také vzrušujúce a krásne, že som takmer nedýchal. Precválali okolo nás a ja som zatúžil bežať s nimi...

          Medzitým sa do sedliska dostavil Tobiáš v dostihovej dečke s anglickým košíkom a tváril sa dôležito. Nešiel do boxov, ako začiatočník štartoval mimo nich, z ,,ruky“. Štartér Gerald mávol, že je všetko ok, návnada sa pohla a Toby vyrazil. Po sto metroch ,,kočičku“ dobehol, obzrel sa – a zúfalo prášil späť na štart za paničkou. Prisahám, že jačal ,,mamíííí“ a zúfalo hľadal, kde sa mu podela. (Nechcem predbiehať udalosti, ale trvalo zopár mesiacov, kým mu dobilo, že panička, kým on prenasleduje ,,kočičku“ nikam záhadne nezmizne, ale bude ho čakať v cieli. Teraz mu to už ide a od návnady sa dá len ťažko odtrhnúť.) Bolo mi to strašne smiešne, ale hrklo vo mne ako v starých hodinách, keď ktosi navrhol, že aj Andrea by mohla skúsiť pustiť svoje psy. Nebolo ju treba dlho prehovárať, ale moji milí rodičia sa na absolvovanie behu dali prehovoriť iba pomocou malého podfuku: Beta vlastne bežala za paničkou  a Nanukovi k návnade priviazali jeho obľúbenú plyšovú hračku. Mali ste vidieť, ako za ňou letel!!!! Ale žiadna vášeň v tom nebola. Myslím ale, že keby Bete namiesto návnady ťahali obrovskú tenisovú loptu, tak by sa chytala, hihi. Všetci z toho mali veľkú zábavu a nám sa veľmi páčilo, že na tréningu nikto nefrflal, nehundral, že psiská zdržujú a majitelia sa motajú po dráhe nevediac, ktorými dvierkami sa z dráhy vychádza a podobne. Tím v Marcheggu je super a najmä vie oceniť aj snahu, nielen perfektné výkony...

          Neveril som vlastným očiam, keď ma panička dala na vôdzku a vykročila k boxom. A bol som tam – predo mnou dráha s trávičkou ako zamat, za chrbtom boxy – jéj a čo to Andrea robí??? Berie ,,kočičku“ a beží s ňou preč! Gerald ma drží za obojok  – a zrazu som voľný a bežím, ako len vládzem! Ale nie za paničkou! Sápem sa na návnadu, chytám ju a mám svoj prvý ,,kill“ v živote. Nadšenie divákov nemá hraníc, som pyšný, ale prečo sa tak čudujú? Ja som predsa vedel od začiatku, že tú bežiacu vec treba uloviť!

          Odvtedy sme takmer každý týždeň na dráhe a mám za sebou aj premiéru v Puppy derby. Pravda iba na krátku vzdialenosť, lebo som bol ešte malý, ale už som si spočítal, že v marci budem mať štrnásť mesiacov, a tak sa chystám na celé kolečko. V jeseni som si vyskúšal boxy – žiadny problém, je to sranda. Len ma trochu štve, že nie som taký rýchly ako vipeti, ale zato som jediný ,,Rennpudel“, ako ma láskyplne volá vedúca tréningu pani Ringerová. Gerald dokonca vyhlásil, že moju inteligenciu, dravosť a dostihové srdce mi môžu mnohí chrti len závidieť! Poctivo trénujem – každý deň behám s Kačou, aj keď som mal výpadok, ktorý ma strašne mrzí. Nesmejte sa, fakt ma zrazilo zlé decko na trojkolke a roztrhnutý prst sa hojil veľmi dlho.  Ale už je to za nami a ja sa neviem dočkať. Robím všetko pre to, aby som si tréning na dráhe zaslúžil - aj keď sa nerád češem, vydržím stáť, poslúcham, nejedujem babku... Len tie granule mi akosi stále nejdú dolu krkom. Grilované kuriatko a čokoládky od Vitacraftu, to je ono!

          Moja prvá stužka za heroický výkon v rakúskom derby je vyložená na čestnom mieste a dúfam, že k nej pribudne aj celé more pokálov. Začul som totiž niečo o agility, ktoré plánujú trénovať v Marcheggu a okrem toho aj o akomsi záhadnom coursingu. Už aby som si o tom niečo prečítal, dostihová sezóna je tu raz –dva... Len ma ešte trápi, či Andrea myslela aj na to, objednať mi dostihové dečky, lebo Tobiáš sa vždy škaredí, že mu tie jeho, čo zdedil po Mische, pokrčím, či čo!